Malé dievčatko
S vami, milé čitateľky, ktoré čítate a váhate, chcem sa podeliť
o zážitok z jedného z prvých stretnutí s p. Havelkom, aby ste
prípadne odložili strach,
urobili krôčik a objavili nehu a krásu v sebe...
Prišla som domov a išla som pohladiť spiacu dcérku, chcela som sa s ňou
podeliť o silnú, tichú, vnútornú radosť. Kiež by bola pravda, že čo si vyrieši
matka, s tým sa už nemusí trápiť dcéra. Pociťujem úprimnú silnú vďaku za dcéru,
že jej môžem cez lásku a starostlivosť odovzdávať nové poznanie.
Bolo to po stretnutí, na ktorom sme pracovali s vnútorným dieťaťom. Stretla
som sa so „živou“ malou Babulkou. Videla som veľmi jasne model správania, ktorý
si v sebe nesiem ako pečať v chovaní sa k sebe samej a k druhým. Nepochybne
robili rodičia to najlepšie čo vedeli. Ale... ako bábo som bola dlhodobo chorá a
bola potrebná častá izolácia – nielen v nemocnici, ale aj od vonkajšieho sveta,
aby som opäť nemusela do nemocnice. Chcela som cítiť viac blízkosti, tepla,
záujmu, ale moja túžba bola za daných podmienok nebezpečná.
Prišiel vek školáčky... rada by som robila niečo s mamou, niečomu „ženskému“
sa priučila...zrejme som chodila v nevhodných chvíľach, pretože ma poslala preč,
aby som sa išla učiť, čítať si, proste si robiť niečo svoje, veď i tak to sama
urobí rýchlejšie. Pocit – smútok, odloženie, predsa len nie som dobrá na veci,
ktoré robia mamy.
V rokoch puberty nahromadené pochybnosti a komplexy začali vyliezať von a ja
som sa potrebovala aspoň rozprávať o tom, čo prežívam. Tak som to opäť skúsila –
bola som nahnevane odbitá, pretože sú to všetko hlúposti, ktoré som si
povymýšľala. Ale škoda, že som sa nedozvedela napríklad, že som pekné dievča...
Dostala som signál: zle vidíš, vymýšľaš si... a smútok rástol.
A tento smútok si žiadal prijatie a moju vedomú láskavú pozornosť. S pánom
nehoterapeutom sme urobili rituál na podporu malého dievčatka. Malú Babulku som
prosila o prepáčenie, že som ju s jej túžbami celý život nevidela, nevnímala...
vrúcne ju objímala a rozhodla sa vedome ju vnímať, pýtať sa jej, počúvať ju,
oceňovať a chváliť...
Odvtedy ubehlo pár mesiacov. S malou Babulkou som
v kontakte...vrátila som sa sama k sebe, prestala som sa toľko kritizovať,
mám sa rada... a to s pocitom veľkého šťastia.
Babula,
(babula11@seznam.cz,
19. 2. 2009)
|
